Práve oslavujem 18. narodeniny. Veľké ego. Hrám za mládežnícku reprezentáciu a v našom Pezinskom klube sa mi darí. Myslím si, že to takto pôjde aj ďalej a úspech príde sám od seba.
V roku 2007 odchádzam do Kalifornie na malú školu, kde som si istý, že budem top hráč a budem dominovať.
Prvý tréning.
Nie fackou, ale kladivom dostanem cez držku a zisťujem krutú realitu. Z 12 hráčov som ten 13., ktorý sa nedostáva do tímu.
Žiadna rodina ani priatelia. Nemám peniaze. Neviem jazyk. Basketbal, ktorý ma mal chrániť, ma zrádza. Plačem počas noci a cez deň sa tvárim, že všetko je v poriadku. Som predsa silný a nenechám sa zlomiť.
Po pár týždňoch sedím v knižnici a pred všetkými sa rozpláčem. Študenti sa pozerajú na tohto 2m obra, ktorý reve ako malá ženská. Mne je už všetko jedno. Píšem email mame, v ktorom vravím, že všetko splatím, ale chcem sa vrátiť domov. Som zlomený. Padol som na samé dno sebaľútosti.
Čakám, kedy sa mama na druhej strane zemegule zobudí s 9 hodinovým časovým posunom a odpíše.
“Drahý syn,
Viem, ako veľmi to pre teba znamená, a celý život si o tom sníval. Ak ťa teraz nechám vzdať sa, budeš si to vyčítať do konca svojho života. Som s tebou, bojuj ďalej. Ľúbim ťa, tvoja mama.”
Nasratý je slabé slovo na to, čo som vtedy cítil.
Zmatený. Stratený. Lutujúci sa.
Moja vlastná mama ma opustila, keď som ju potreboval najviac (myslel som si). Nemám na výber. Idem za asistentom Joshom. Hovorím mu, že potrebujem navyše trénovať a jeho pomoc. Josh sa usmeje a povie: “Vyzdvihnem ťa o piatej.” Ja vôbec nerozumiem a odpovedám, že máme tímový tréning o 17:30. On dodá: “O piatej ráno.” Vtedy mi to docvakne, čo znamená byť úspešný.
Trénujem 4x týždenne od 5:30 do 7:00, potom škola a potom tímový tréning. Večer študujem angličtinu a do postele idem vyčerpaný ako čínske baterky po vybití. 3 mesiace neskôr sa stávam kapitánom družstva a po sezóne som vymenovaný ako jeden z top hráčov celej Ameriky. 4 hodiny a 45 minútový ranný budík mi mení život.
Trpel som. Grcal som. Pochopil som. Pozdvihol som sa. Vypracoval som sa. Pretransformoval som sa.
Toto je okamih, kedy nachádzam svojho vnútorného šampióna. Teraz sa späťne pozerám na všetok úspech, ktorý som počas svojej kariéry dosiahol. Moja mama vedela, ako mi pomôcť najlepšie. Vždy vedela viacej než ja samotný a vedela to aj v ten okamih kedy som bol pripravený všetko vzdať….
A preto ti venujem tento príspevok, mami Zuzana Losonska, a ďakujem ti za všetko!
